Život s BAP a cestovanie

Remisia, teda bezpríznakové obdobie, je to, k čomu sa upínam. Myslím, že už to bude už rok a pol od poslednej vážnej a ťažkej epizódy. Samozrejme, počas toho som mala obdobia, kedy som to nezvládala, zhoršil sa mi stav pod vplyvom rôznych okolností a stresujúcich udalostí. Tie epizódy boli však krátke, ľahšie zvládnuteľné, nie veľmi intenzívne a po zvýšení/znížení dávok liekov, ktoré užívam, sa to celkom rýchlo upravilo. Tiež som sa naučila rôzne techniky z terapií, ako zvládať stresové situácie a tým pádom predísť tomu, aby to spustilo nejakú epizódu. Prípadne sa ešte v počiatočnom štádiu popri úprave liečby o seba postarať - našla som si svoje spôsoby, ako neprepadnúť tým spúšťačom úplne. Naučiť sa to ako tak korigovať.

Tie krátke, nie veľmi intenzívne epizódy, ktoré som posledný rok a pol zažila sa nedajú ani zďaleka porovnať s tým, čo som zažívala predtým. Moja lekárka mi do karty minule napísala úplná remisia stavu, čo vo mne vyvolalo radosť, akú si ani neviete predstaviť. Zaplavil ma obrovský pokoj, že som na dobrej ceste a moje úsilie sa vypláca.

Aj napriek tomu mám dni, kedy mi je hrozne. Kedy sa bojím, či nezačína nejaká vážna epizóda, ktorá ma povedie opäť do nemocnice. Ten neustály strach je všadeprítomný. Mám stále vo vnútri úzkosť zo zhoršenia môjho zdravotného stavu, no snažím sa s tým bojovať a nepoddať sa tomu. Ďalším strachom je v poslednej dobe všetko možné počas cestovania. Milujem cestovanie a samo o sebe je to trochu stresujúce, ale keďže som zvyknutá a veľmi ma to baví, až tak ma to nezaťažuje.

Avšak v tomto období je to iba stres a žiadnu radosť z toho nemám. Momentálne som cestovala lietadlom za jeden mesiac tretí krát a aj to preto, lebo som musela ísť na Slovensko niečo vybaviť, potom naspäť do Holandska za prácou, no kvôli ďalšej vlne a lockdownu som musela opäť prísť na Slovensko na nejaký čas, kým sa situácia upokojí.

Pred a počas cesty mi len zvieralo žalúdok, úzkosť sa stupňovala, noc predtým som ani nebola schopná sa vyspať. Všade samé kontroly všetkých možných dokumentov a preukazov, strach, čo ak ma niekam nepustia, čo ak zrušia let, čo by som v takej situácii robila. Čo keď sa nakazím počas cestovania, čo ak niekoho potom nakazím ja. Stala sa zo mňa jedna veľká guča strachu, stresu a úzkosti. Poviem vám, že mi to teda vôbec nerobí dobre. Jediné, čo som chcela, bolo byť v cieli, v posteli a mimo ľudí. Sociálna úzkosť sa tiež veľmi zintenzívnila. No zvládla som to. A verím, že to zvládnem, aj keď sa mi opäť podarí vrátiť do Holandska. Ak vôbec.

To, čo mi pomohlo celú tú situáciu zvládnuť (aspoň trochu), bolo napísať si všetko potrebné na papier. Odpadol mi kus stresu. Nenechávať všetko na poslednú chvíľu. Pár dní pred cestou som si mohla dovoliť nič nerobiť, sústredila som sa tak na oddych a mala som čas sa v kľude pobaliť, premyslieť si, na čo nesmiem zabudnúť. Trochu meditovať, ísť na prechádzku, vypustiť tie obavy, nech sa vo mne aspoň toľko nekopia.

Ak máte psychické ťažkosti, nebojte sa poprosiť o pomoc. Nemusíte byť na to sami.

Ďalšou vecou bolo, že som poprosila kamarátku, aby ma odviezla 200 km na letisko. Veľmi mi to pomohlo. Nebola som v takom obrovskom strese, čo ak nejaký vlak bude meškať alebo nestihnem nejaký prípoj, keďže dostať sa z Lemmeru do Eindhovenu na letisko je s 3 prestupmi. Letela som ráno a to by som sa inak ako autom na letisko ani nedostala.

Ak cestujete a máte psychické ťažkosti a úzkosti, no stále ste odhodlaní ísť aj za hranice svojej komfortnej zóny, nebojte sa poprosiť o pomoc. Nemusíte byť na všetko sami. Ja som veľmi vďačná, že som spoznala ľudí, ktorí sú ochotní mi pomôcť. Uľahčiť mi to. Tá cesta autom bola k tomu aj veľmi inšpirujúca, prebrali sme všetky možné témy, myšlienky, otázky bez odpovedí, zasmiali sme sa a rozprávali o všetkom možnom. Od seriálov, cez vzťahy až po zmysel nášho bytia. Opadol zo mňa stres a bolo mi to aj akousi terapiou.

Veľmi nápomocné je byť celý čas pred odletom s niekým v kontakte, najmä pokiaľ cestujete sami. Buď cez správy alebo jednoducho niekomu zatelefonovať. To, že vás na letisku chytá panika, hlavne v tomto období, je normálne a úplne prirodzené vzhľadom na situáciu.

Mne osobne najviac pomáha mať zoznam toho, čo všetko mám spraviť aj s približným časom, aby som bola vybavená a čakala pred terminálom včas. V lietadle je už za mnou skoro všetko stresujúce a cestu si môžem v pokoji užiť. Ja lietanie milujem, samo o sebe ma neznervózňuje, práveže ma to vzrušuje, že ja, obyčajný človiečik, sa pozerá na svet zhora. Fascinuje ma to. To, čo ma stresuje sú kontroly a možné problémy počas odbavovania batožiny, check-in, hľadanie správneho terminálu (ak letím z väčšieho letiska) a podobné nepríjemnosti.

Po vystúpení z lietadla som už viac menej pokojná, a keď už mám v rukách svoju batožinu a kráčam cez východ, zhlboka sa nadýchnem a mám konečne pokoj. Obvykle sa už môžem aj najesť, lebo môj stiahnutý žalúdok sa postupne uvoľňuje.

Život s psychickým ochorením vám môže do určitej miery naozaj skomplikovať život. Boli obdobia, kedy som nezvládla ani odtiahnuť závesy, vykročiť z bytu a nakúpiť si jedlo, či vyhodiť smeti. Bolo skoro nemožné predstaviť si, že budem schopná opäť cestovať, lietať do cudzej krajiny, rozprávať sa v cudzom jazyku, vybavovať prácu v zahraničí, učiť sa ďalší cudzí jazyk, byť chorá a riešiť lekárov sama na úplne novom mieste a učiť sa zvládať celú túto neľahkú situáciu ohľadom pandémie. Občas sa opúšťam, občas si poplačem, občas prespím aj celý deň, lebo som psychicky vyčerpaná a moje telo jednoducho nevládze nič robiť zo všetkého toho vypätia.

Snažím sa nájsť si svoj vlastný spôsob, akým sa vyrovnávať so stresom a spúšťačmi epizód. Je to dlhá cesta, na ktorej musím vytrvať. No oplatí sa to. Výkyvy nálad sú čím ďalej tým menšie a ľahšie zvládnuteľné. Neovplyvňujú ma do takej miery, že by som musela ostávať doma zavretá za závesmi bez kontaktu s okolím. Viem si po dlhej dobe vychutnať prechádzku, šport, učím sa meditovať, užívam si čas s priateľmi, spoznávam nových ľudí, skúšam nové veci a výzvy, ktoré život ponúka. To ma poháňa vpred.