Vráťme sa na začiatok

S bipolárnou poruchou si nažívam už nejaký ten piatok. Oficiálne mi ju diagnostikovali v roku 2016, no keď sme to s mojou psychiatričkou preberali, prvú mániu som mohla mať už 2 roky predtým. Nikdy som si to však neuvedomovala. Vždy som si myslela, že to som jednoducho ja. Uletená, trochu strelená, hyperaktívna. 

Vedela som, že trpím úzkosťami a depresiami. Preto som aj vyhľadala pomoc. Kvôli depresii. Trvalo to už dlho a tušila som, že samovražedné myšlienky, sebapoškodzovanie, dlhý neustupujúci smútok, niekoľko mesačná únava, ktorá sa neustále vracala, nie je úplne v poriadku. Chvíľu mi však trvalo, kým som sa vôbec k tej pomoci dostala.

Zo začiatku som si myslela, že je to len reakcia na nevyriešené traumy alebo iné problémy. A tak som čítala motivačné knihy, snažila sa myslieť pozitívne a myslela si, že to funguje. Vždy som sa totiž dostala do stavu neskutočnej eufórie, ktorú som pripisovala zázraku. Dúfala som, že to konečne zabralo a ja som sa všetkej tej negativity zbavila na dobro. Žiaľ, nezbavila. O pár mesiacov a niekedy aj týždňov som spadla ešte hlbšie ako predtým. Nadarmo som sa pýtala, prečo som opäť tam, kde som bola predtým.

Nepamätám si presne, čo ma donútilo konečne vyhľadať psychologickú pomoc. Matne si spomínam, ako mi jeden z mojich najlepších priateľov poradil zájsť za psychológom. Prípadne rovno za psychiatrom. Možno to boli jeho rady, ktoré pre mňa vždy mali veľkú hodnotu a nebrala som to na ľahkú váhu. A možno to bolo zistenie, že sa môj psychický stav odrazil na mojom fyzickom zdraví. Viem len to, že psychiatra som odmietala. 

Asi začiatkom roku 2016 som navštívila psychológa. Vyskúšala som si nejaké terapie, preberali sme minulosť aj prítomnosť. Na nejakú chvíľočku mi bolo lepšie. Ale naozaj len na chvíľočku. Stavy depresie a mánie (teraz to už viem spätne opísať, že som to nebola ja ale mánia alebo hypománia) sa striedali stále častejšie. Už som to naozaj nezvládala. V zúfalstve som pristúpila k možnosti, že predsa len potrebujem psychiatrickú pomoc. Jedno letné odpoludnie som sa rozhodla s mojou kamarátkou ako oporou navštíviť psychiatričku, ktorú mi sama odporučila. V čakárni bolo veľmi veľa ľudí, ja som spanikárila a odišla som, s tým, že prídem inokedy. Neukázala som sa tam asi ďalšie 4 mesiace. Bála som sa. Ani neviete, ako veľmi. Z každej strany počúvate o "bláznoch", ktorých vyčleňujú zo spoločnosti, len kvôli tomu, že majú nejaký psychický problém. Sú označení za nebezpečných, neschopných, necitlivých, alebo príliš precitlivených, neschopných zobrať svoj život do vlastných rúk a vzchopiť sa. Práve týchto nálepok a odsúdení som sa bála.

Po 4 mesiacoch som sa predsa len dostavila na vyšetrenie. Po niekoľkých sedeniach mi doktorka diagnostikovala bipolárnu afektívnu poruchu a nastavila na moju prvú kombináciu psychiatrických liekov. Prešla už doba, lieky sa mi menili, zopár krát som navštívila nemocnicu, skúšala terapie, snažila sa, plakala aj sa radovala. No v momente, keď som sa to dozvedela, mi odľahlo. Už som sa viac nebála, pretože aj napriek tomu, že lieky budem musieť brať doživotne a nikdy sa z toho nevyliečim, viem, kde je problém a dá sa riešiť. Časom som sa naučila o svojej bipolárke neskutočne veľa informácií, to ako predchádzať epizódam, čo mi pomáha udržať sa v remisii, aké lieky mi sadnú, ako popísať príznaky začínajúcej depresie, hypománie alebo mánie, aby doktorka vedela či náhodou netreba zmeniť dávkovanie liekov, niečo vysadiť alebo pridať. 

Trvalo to nejaký čas, stále sa učím, ako s touto chorobou fungovať. No najdôležitejší krok som mala za sebou, keď som sa v ten jeden deň rozhodla pre pomoc.