Som to ja alebo moja choroba?

Minule som na článok ohľadom mánie dostala zaujímavý podnet na premýšľanie. A skúsim vám na to nejakým spôsobom odpovedať a ukázať môj uhol pohľadu. Otázka znela: "Myslíš, že by si také bláznivé veci nerobila a akčne necestovala aj bez manickej časti? Že či ťa to iba neurýchli, ale podobne by si reagovala, aj keby si bola bez tejto choroby? Je to niečo, nad čím sám premýšľam a rád by som vedel aj ďalší názor."

Musím povedať, že sama sa nad tým zamýšľam, odkedy sa mi môj stav zlepšil a nemám také silné a dlhé epizódy. Podľa mňa je to veľmi individuálne, keďže príznaky mánie a depresie sa u každého môžu prejavovať inak. 

Každý pacient s bipolárnou poruchou vie, aké to je byť v stave, kedy sa naozaj necítime sami sebou. Akoby sme boli zrazu niekto iný. Prípadne si to uvedomujeme až po uplynutí epizódy a snažíme sa v tom zmätku nájsť seba samých. To, čo prežívame v mánii a akí sme, je jej dôsledok a do veľkej miery to nie sme my. Nekonáme tak, akoby sme konali, keby naša hladina neurotransmiterov bola v rovnováhe. No zároveň si myslím, že nás to ovplyvňuje aj v čase remisie. Skúsim vám to vysvetliť na príkladoch. Keďže som v článku o mánii spomínala aj to cestovanie, tak začnem tým.

Ja som človek ktorý miluje cestovanie, spoznávanie kultúr, histórie a pamiatok. Zároveň sa rada spoznávam s ľuďmi z rôznych krajín a komunikujem v cudzom jazyku. Keď som mala mániu na nový rok v roku 2019, zbrklo som si kúpila letenku do Porta a rozhodla sa, že prejdem pešo do Santiaga de Compostela. O tejto ceste som počula už pár mesiacov predtým a zaujalo ma to, no v najbližšej dobe som tam neplánovala ísť. V mánii sa mi táto myšlienka vynorila a bez akéhokoľvek premýšľania som išla hlava nehlava kupovať najbližšiu letenku. Nakoniec som si premyslela, že v januári je zima, tak pôjdem na jar. Mala som kúpenú letenku, už som si balila veci a písala zoznam, čo všetko budem potrebovať. A ani som sa nenazdala a mánia prešla. Nikomu som to vtedy nehovorila, ale po vytriezvení som sa zamýšľala, či to nie je chyba, či som na to pripravená aj po zdravotnej stránke. Už som sa však veľmi tešila, že to môže byť pekné dobrodružstvo a cestu som naďalej plánovala. Do Portugalska som vycestovala, no nemala som v tom čase mániu ale záchvaty úzkosti a panické ataky. Moje vnímanie celej cesty bolo úplne iné, ako keď som si kupovala letenku v januári. To, že ma mánia síce k tomu dohnala nezmení fakt, že cestovanie ma baví, aj keď sa v nej akurát nenachádzam. Skôr by som si to nechala prejsť hlavou a veci domyslela a nehnala sa do toho ako zmyslov zbavená.

Ďalšou vecou je poriadok. Mám rada poriadok a snažím sa mať vo veciach systém. Nemala som to tak vždy, je možné, že ma aj v tomto smere dosť ovplyvnila mánia. Rozdiel je ten, že keď som v remisii, poriadok sa snažím mať, lebo sa cítim v upratanom prostredí uvoľnenejšie. Niekedy dám prednosť oddychu nad poriadkom, aby som sa hlavne vyspala a nespustila si ďalšiu epizódu. Keď som v mánii, je mi jedno, či som nespala, či niekde horí, či mám pred sebou ešte nejakú robotu. Ak ma chytí záchvat, že toto musí byť upratané takto a takto, neubránim sa a nerozmýšľam. Som zas aj celé noci hore a upratujem a triedim, aj keď už nemám čo, lebo mozog nakázal. A o tom, že keď mám depresiu a v umývadle mi aj 2 týždne stoja riady ani nehovorím. Čiže som poriadkumilovná, bordelár alebo niečo medzitým? Neviem. Asi záleží v akej epizóde sa nachádzam. V remisii som schopná racionálne uvažovať, kdežto v mánii všetko ženiem do extrémov bez toho, aby som si to uvedomovala.

To isté platí pre všetky impulzívne rozhodnutia v rámci mánie. Nie vždy to musí byť niečo, čo by ste nikdy v živote za normálnych okolností neurobili, ale môže. Záleží od človeka a situácie. Ja som v mánii urobila veľa vecí, ktoré doteraz ľutujem. Spálila som napríklad všetky kresby a maľby zo strednej školy a z celého môjho života. Zostali mi dve grafiky a jedno plátno. Zo všetkého ostatného ostal popol. Tiež sa mi veľakrát stalo, že som niekoho urazila, povedala niečo nevhodné, dokonca som si takto pokazila veľa vzťahov s ľuďmi.

Bipolárna porucha je mojou súčasťou,

veľa mi vzala, no môj život neriadi. 

Táto moja porucha neurčuje, aká v skutočnosti som. Žijem s ňou a teda musím brať na vedomie, že vždy tu bude číhať za rohom nejaká epizóda, ktorá mi bude komplikovať život. Často sa vynára otázka, aká by som bola, keby niet tejto poruchy. A popravde neviem. Naše choroby nás do určitej miery ovplyvňujú a formujú, či už sú psychického, alebo fyzického charakteru. Rovnako ako situácie a ľudia, s ktorými sa stretávame. No nemyslím si, že by sme sa mali pozerať na niekoho skrz nejakú poruchu, ale ako na človeka, ktorý má svoje jedinečné vlastnosti a povahu, aj keď musí žiť s nejakou poruchou.

Bipolárna porucha je mojou súčasťou. Akceptujem ju, nažívam s ňou a občas prevezme nado mnou kontrolu a robí si s mojou mysľou, čo sa jej zachce. No všemožne sa snažím, aby som tú kontrolu mala vždy v rukách ja (a teda byť v remisii). Aby som bola taká, aká chcem byť, keď uvažujem triezvo, racionálne, nekonám príliš impulzívne a keď si uvedomujem dôsledky každého svojho rozhodnutia. Nájsť seba samého s bipolárnou poruchou je o dosť ťažší a dlhší proces ako pre psychicky zdravého človeka. Naučiť sa rozlíšiť do akej miery som to ja a od akého bodu začína to chorobné zmýšľanie je náročné. Často sa mi stáva, že po mánii pochybujem o všetkých svojich rozhodnutiach a plánoch, ktoré moja myseľ vyprodukovala v manickej epizóde. Pýtam sa seba samej, či to alebo hento je reálne alebo iba manický príznak. Doteraz niektoré otázky nemám zodpovedané. A možno aj dlho nebudem. Sú to otázky ohľadom štúdia, práce, môjho životného poslania (ktoré by som raz chcela nájsť), vzťahov partnerských aj kamarátskych.

To ma tiež privádza k tomu, či som rada, že bipolárnu poruchu mám alebo nie. Asi nie, no nepomôže mi, keď sa budem trápiť nad tým, že som chorá. Ja ju nevnímam ako dar, ako som už spomínala v predchádzajúcom článku, ale naučila som sa (a stále sa učím) s ňou fungovať a nachádzať v živote aj tie pekné veci. Veľa mi vzala, ale neriadi môj život. Ten si riadim sama. A o to sa budem vždy snažiť zo všetkých síl.