Perfekcionizmus a zlyhanie

Prednedávnom som s maminou viedla rozhovor, o tom ako ma štve, že kvôli poslednej hospitalizácii a celkovému zrúteniu som nebola schopná vrátiť sa do školy a doštudovať. Často sa na to na seba hnevám. Štve ma aj to, že aj napriek tomu, že nevraciam, tak moje stravovacie návyky nie sú úplne najlepšie a najzdravšie. Povedala by som, že sú stále nezdravé. V práci mám tendenciu sa porovnávať, aká som neskúsená, a že je XY ľudí, ktorí by ju vedeli vykonávať 100x lepšie ako ja. Všetko toto a mnohé ďalšie súvisí s mojimi prehnanými nárokmi na seba samú, perfekcionizmom, pocitom nedostatočnosti a tým, že sa celý život borím s nutkaním podať čo najlepší výkon. Samozrejme, že latku, ktorú si nastavujem, nie je možné dosiahnuť. Viem, že je privysoko, no neustály pocit nedostatočnosti ma prehovára, že ju musím dosiahnuť. 

S takýmito extrémnymi nárokmi prichádza zlyhanie. Nie je možné od seba chcieť vyskočiť na mesiac bez toho, aby som padla na hubu. Občas doslova. Na jednej strane si uvedomujem, že mať ciele, nároky a dodržiavať režim je skvelé a pomáha mi to udržať sa v remisii. No na druhej strane nemôžem očakávať, že teraz bude celý život smerovať priamou čiarou hore. Odkiaľ môj perfekcionizmus s pocitom nedostatočnosti pochádza viem. Pracujem s ním, no niekedy na mňa doľahne smútok a príliš silný tlak, ktorý si sama vytváram v hlave, a rozplačem sa. Trochu sa opustím a je mi ťažko. Pomáha mi, keď sa s podobnými pocitmi podelím priateľovi, kamarátom alebo kolegom, ktorých mám veľmi rada. Nik do mňa už nehustí, že nerobím dosť, nik odo mňa neočakáva, že budem frčať na 200%. Teraz to robím ja sama.

S pocitmi nedostatočnosti ide ruka v ruke aj nutkanie sa trestať. Tlak na výkon som kedysi ventilovala sebapoškodzovaním a bulimickými záchvatmi. Aj napriek tomu, že som si našla iné spôsoby ventilovania silných negatívnych emócií, občas tie nutkania prídu. Či chcem, či nechcem. Učím sa s nimi pracovať, nie ich potláčať či ignorovať. 

Je ľahké pustiť a zahodiť všetko to dobré a silné, čo som si v sebe vybudovala, no ohromne ťažké to vybudovať znova. 

Nedávno som mala slabú chvíľku a nutkania sa znenazdajky objavili. Prišli, boli v mojej hlave a mojich trasúcich rukách. Nechcela som si ublížiť, no aj napriek tomu nutkanie neustávalo. Spomenula som si na radu od môjho známeho, ktorá pomáha ľuďom so závislosťou pri cravingoch a podobných nutkaniach, ako som zažívala v tej chvíli aj ja.

Pravidlo 10-10-10.

Ak ma v slabej chvíli prepadne nutkanie ventilovať svoje emócie starými nezdravými spôsobmi, či už sebapoškodzovaním alebo vracaním, sadnem si a nahlas začnem rozprávať. V prvom rade, čo by sa stalo o 10 minút, ak by som svojim nutkaniam podľahla. Po menšej a krátkej úľave by som sa jednoznačne cítila horšie, zahanbene, musela by som si ošetriť, čo som si spôsobila, v lepšom prípade by som nemusela ísť na pohotovosť. V horšom prípade riskovala, že v afekte a návale silných emócií, by som si ublížila viac ako telo dokáže zvládnuť.

Potom si poviem, čo by sa stalo po 10 hodinách. A ja presne viem, čo by sa stalo. Bolelo by to, mohlo by sa mi to nepekne zapáliť, riskovala by som infekciu, musela by som to buď tajiť a skrývať, alebo sa dať opäť hospitalizovať. My, čo máme skúsenosť so sebapoškodzovaním, vieme, čo by nasledovalo. Poviem si teda nahlas všetko, čo už sa niekedy odohralo, čo by sa odohrať mohlo a kľudne si poviem aj ten najhorší scenár.

Nakoniec si predstavím, ako by to vyzeralo po 10 dňoch. U mňa by to určite neskončilo len jedným zlyhaním. Asi by som pokračovala. Bola by som opäť v kolotoči, ktorý je ťažké zastaviť. Vinu by som ventilovala ďalším sebapoškodzovaním a tú zas ďalším a ďalším. To nie je ako vykročiť z wellnessu a povedať si: "Super, som oddýchnutá a môžem v živote pokračovať ďalej." Nie, nie. Musela by som začať od začiatku. Hľadať spôsoby, ako z tohto mne známeho kolotoča vyskočiť za jazdy. Pretože tento kolotoč nezastavuje. Aspoň ten môj nie. Je ľahké pustiť a zahodiť všetko to dobré a silné, čo som si v sebe vybudovala, no ohromne ťažké to vybudovať znova.

Po tom, čo si všetky tie scenáre hovorím nahlas, sa moja myseľ začína upokojovať. Uvedomujem si, že akonáhle vyslovím nahlas, čo za bordel sa v mojej hlave odohráva, je ľahšie mať nad tým kontrolu. Nie nadarmo sa hovorí, že o svojich bojoch, strachu a myšlienkach je dobré sa podeliť s niekým, kto vás úprimne počúva. Môže to byť nie len psychológ či psychiater, no aj chápajúci priateľ či priateľka, kamaráti alebo rodina. Jednoducho osoba, ktorá vás nebude odsudzovať, iba počúvať a prejavovať pochopenie.

Svoj strach a obavy si často nechávam pre seba, no učím sa, že dusiť v sebe niečo, čo potrebuje ísť von, nie je pre mňa najlepšie. Ono to totiž časom vypláva na povrch. Záleží ale na mne, či to vypustím zo seba včas alebo nechám veci do poslednej chvíle vybuchnúť.