(Ne)spánok

Môj najväčší problém, klasický príklad toho, že prichádza mánia, začiatok šialeného a dosť vyčerpávajúceho obdobia a červené svetielko, že je čas volať doktorke, kým som ešte relatívne pri zmysloch. Nedostatok spánku je pri mánii asi celkom bežná vec v živote každého pacienta. V mojom je to teda najväčší boj. Niekomu to možno príde ako úplne bežná vec. Večer si ľahnúť a zaspať, ráno vstať, možno si cez deň dať poobedného šlofíka. Pre niektorých ľudí je však kvalitný spánok neznámy pojem.

Pri prvých mániách som jednoducho prestala spávať. Bola som plná energie a zvládala som všetko, čo som chcela. Nikto to nebral ako niečo zlé, veď predsa každý z nás niekedy nespí. Lenže po čase sa z toho stala akási súťaž, pretože som začala veriť, že moje telo spánok nepotrebuje a začala som súťažiť sama so sebou, koľko vydržím. Naozaj som pevne verila, že ja som výnimka a spánok je pre lenivých. Chválila som sa tým, že nespím každú druhú noc, bola som občas ako zmyslov zbavená a mala som pocit, že nikto na svete nič také nedokáže. Moje prebdené noci vyzerali asi takto:

Poobede som prišla zo školy, zavrela sa do izby, spravila z každého predmetu iba polovicu úloh, pretože som nebola schopná nič dokončiť. Pripravila som si svoju siedmu šálku kávy a pomaly chystala ďalšiu. Potichu alebo nahlas som sa pripravovala, že dnes toho spravím strašne veľa - namaľujem obraz, stihnem ďalších 10 kresieb, prečítam knihu, upracem si šatník, pozriem jednu sériu Prison Break, vyrobím nejaký darček spolužiačke na narodeniny a popritom budem premiestňovať nábytok v izbe, pretože som bola neustále nespokojná s tým, ako to tam mám zariadené. A toto všetko som vždy chcela stihnúť za jednu noc. Môj plán bol sa ráno dať dokopy, vyraziť do školy plná toho nočného elánu, všetko spraviť na jednotku a cítiť sa stále úžasne. Zo začiatku mi tieto moje predstavy možno trošku vychádzali, ale po niekoľkých mesiacoch? Vôbec. Ani 10 šálok kávy so mnou už nič nerobilo a začala som zaspávať, kde sa dalo. Kávu som vymenila za liter Coca-Coly a brutálne veľa sladkostí, ktoré som musela neustále prežúvať, aby som sa udržala hore. Musela som. Teda aspoň som si to myslela. Chcela som prestať spať úplne. Moje rekordy som si písala a snažila sa ich prekonať za každú cenu. Ak som raz vydržala nespať 50 hodín, tak na ďalší krát som to musela dať až na 60 hodín. A keď už sa mi aj toto podarilo, išla som na 70 hodín. 

Raz sa mi stalo že som po tretej noci nespania išla vlakom domov. Bol to starý osobný vlak, a keďže som nechcela zaspať moju cieľovú stanicu ostala som stáť pri dverách. Ako sme vyrazili cesta ma začala uspávať a z ničoho nič som sa len zobudila ako padám na zem. Vyzerala som ako opitá, po roku takéhoto fungovania som do školy už skoro nikdy nič poriadne neurobila, začala som mať menšie výpadky pamäte, ktoré sa časom len zhoršovali. Neustále som bola chorá, vymeškala som toľko hodín, že neviem, ako je možné, že som neprepadla. Keď sa mi vystriedala mánia s depresiou, kvôli nedostatku spánku som spala aj 18 hodín v kuse. Jedno obdobie som prestala jesť, nebola som schopná nič do seba dostať a zo všetkého mi bolo nevoľno.

Po nasadení liečby a prvej hospitalizácii som začala užívať na noc vysoké dávky antipsychotík v kombinácii s hypnotikami. Časom som však hypnotiká musela vysadiť, lebo už nezaberali a ja som začala z nich mávať nepríjemné vedľajšie účinky. Na začiatku užívania ma odrovnali ako antipsychotiká tak aj hypnotiká a do 20 minút som jednoducho tvrdo zaspala, či som chcela alebo nie. No keď hypnotiká prestali účinkovať a ja som po nich už nemohla vôbec zaspať, začala som mať halucinácie, fyzicky mi začalo byť veľmi zle a musela som ich na veľmi dlhú dobu vysadiť. Opäť začal kolobeh mánie a depresie, zmena liečby, ďalšia hospitalizácia na akútnom oddelení, prevoz do liečebne na 2 mesiace, terapie, pravidelný nemocničný režim, niekoľko veľkých životných zmien, opäť nové lieky a zrazu prišla úľava. Myslím, že všetky tieto veci dokopy mi pomohli viac sa stabilizovať a mať svoj spánok a striedanie epizód viac pod kontrolou. Samozrejme, v mánii nad sebou kontrolu moc nemám, ale po toľkom čase bez dlhších stavov remisie a neustálom skákaní z jednej epizódy na druhú je veľkou úľavou to, ako fungujem dnes.

Nedostatok spánku v manických epizódach za tie roky na mne zanechal niekoľko nepríjemností, no jedna ma desí ešte dnes - výpadky pamäte, kedy som si nevedela spomenúť na mená svojich príbuzných a priateľov. Často som sa jedno obdobie budila a nevedela som, aký je deň, čo som robila včera či celý týždeň.

Úprimne, už nič také nechcem zažiť. Nechcem, aby mi tieto manické epizódy takto ubližovali. Pretože keď ste v mánii, nemáte nad sebou kontrolu a bez patričnej pomoci sa to po čase môže iba zhoršovať.