Menšie zamyslenie o tom, čo ma vie naozaj nahnevať...

Som nahnevaná. Nahnevaná, že sa od ľudí, ktorých sleduje veľké množstvo divákov, stále dookola dozvedáme, ako sú psychické poruchy nebezpečné. Keď používajú názvy diagnóz ako urážku či nadávku. Hnevá ma to, keď čítam, že tieto názory zdieľa aj človek, ktorý dlhodobo pracuje v psychiatrickej liečebni a navonok sa tvári, že pomáha. Hnevá ma, že to dookola počúvam od kolegyne, ktorej je to evidentne jedno alebo keď náhodou započujem rozhovor, kde hovoria ako sú všetci psychicky chorí ľudia nebezpeční, odporní a hodní maximálne toho sa niekde ukryť pred svetom. A mrzí ma, že si ľudia neuvedomujú dôsledky takéhoto konania.

Veľmi sa ma to dotýka, keďže viem, že ľudia v zlom psychickom rozpoložení to môžu naozaj zle znášať. Nie len tie samotné vyjadrenia ale aj to, keď sa na základe tejto vytvorenej stigmy začne okolie psychicky chorým ľuďom vyhýbať, vysmievať, osočovať ich. Viete si predstaviť, aké to je, keď počúvate, akí sú všetci ľudia trpiaci napr. schizofréniou, bipolárnou poruchou, paranoiou alebo rôznymi poruchami osobnosti nebezpeční a zároveň ste sám psychiatrický pacient? Keď sa niekto ku vám správa ako ku zločincovi, len preto, že ste nejaký čas strávili na psychiatrii? Keď vám nedajú prácu, pretože nechcú mať čo dočinenia s "bláznom"? Viete si predstaviť, tú bezmocnosť a zúfalstvo? Ja áno.

Viem presne, aké to je, keď sa ku vám okolie správa inak, len kvôli tomu, že máte nejaký zdravotný problém, ktorý okolie nechápe. Áno som chorá, áno liečim sa. A áno mala som aj horšie dni, kedy to so mnou nemali ľudia ľahké. No ten pocit zúfalstva, nedostatočnosti, odmietnutia, bezcennosti, ktorý vyvoláva spoločnosť sa ťahá celý život. Uvedomujem si, že aj keď sa človek zastabilizuje, poctivo navštevuje lekára, terapie a svoj život má plne pod kontrolou, okolie sa naňho bude do konca života pozerať cez prsty. Budú ho stále vidieť ako osobu, čo bola na psychiatrii. A ako vníma spoločnosť ľudí zo psychiatrie ? Ako nebezpečné individuá. A prečo? Pretože sa nejaký odborník na oriešky vyjadruje ku psychiatrickým diagnózam, ako sa mu to práve hodí. Pretože to vidíme aj vo filmoch a seriáloch. Pretože aj politici veľmi radi používajú slová ako schizofrenik na každého, kto sa správa ako hajzel (prepáčte mi za výraz). A čo urobí divák či poslucháč s touto informáciou, keď nemá vôbec žiadne povedomie o psychickom zdraví a nezdraví? Zafixuje si všetkých ľudí s touto diagnózou ako zlú osobu. Lebo niekto v telke to povedal a viac to neriešia. Nedohľadajú si pravdivé informácie, čo skutočne znamená žiť s touto neľahkou diagnózou.

Ďalšia vec, čo ma zaráža a čo som zažila na vlastnej koži, sú vyjadrenia kresťanských spoločenstiev a jednotlivcov, že psychické poruchy sú znakom posadnutia démonom alebo hriechom, ktorý ste v minulosti spravili. Toto je síce samostatná kapitola a asi by som sa vedela k tomu obšírnejšie vyjadriť inokedy, no dôsledky sú rovnaké. Vina. Zdrvujúca, nebezpečná pre naše psychické zdravie a obrovský stres a nátlak z toho, že ak chcete byť prijatý a milovaný, musíte byť zdravý jedinec.

A tak isto ako odborník na výživu nemá právo diagnostikovať cez svoje videá iných ľudí a vytvárať tak atmosféru, ktorá nám pacientom absolútne nepraje, tak nemá právo ani akýkoľvek kňaz, veriaci bez zdravého úsudku a potrebného vzdelania určovať pôvod nejakej diagnózy. Bodka. Jednoducho nie. To je akoby som sa ja začala vyjadrovať k tomu, ako niekoho operovať, keďže som videla všetky časti Grey's anatomy.

Byť psychicky chorý znamená potýkať sa aj s takýmito reakciami, nevhodnými vtipmi, stigmou a odmietnutím. Človek sa musí do značnej miery obrniť, aby ho to príliš nezasahovalo. Mňa osobne to naštve, ale pamätám si časy, kedy som tomu nerozumela a podobné reakcie so mnou zamávali veľmi silno. Plakala som, že som úplne ten najhorší a najodpudivejší človek na planéte kvôli svojim psychickým ťažkostiam. Nechápala som, že je to v poriadku. Cítiť sa zle. A že treba čas aj veľa úsilia na to, aby som sa zbavila všetkých tých poloprávd, ktoré spoločnosť okolo mňa na mňa chrlila z každej strany.

Túžim po tom, aby bola návšteva psychiatrie normálnou súčasťou života tak ako aj návšteva zubára. Aby boli psychické poruchy rovnako dôležité ako tie fyzické. Aby sa nepoužívali ako forma nadávky či dôvod niekoho odsúdiť hneď na začiatku.