Mánia nie je ani šťastné, ani produktívne obdobie

Mánia je jedna z epizód bipolárnej afektívnej poruchy. Pre mňa je to stav absolútnej eufórie, nekontrolovateľného správania, nedostatku spánku, skreslenej reality, potrebe spraviť všetko, čo mi napadne, hypersexuality, obsedantného upratovania a triedenia, príliš veľkého sebavedomia a aj nadmerného nakupovania. 

Občas sa stretnem s názorom, že mánia je šťastné obdobie a človek je aspoň produktívny oproti depresii. Dôsledky mánie však nie sú ani zďaleka také krásne, ako sa mánia na prvý pohľad môže zdať. 

Tak ako depresia má svoje stupne (mierna, stredne ťažká, ťažká depresia či depresia s psychotickými príznakmi) aj mánia nie je len jedna. Môžete mať tzv. hypomániu alebo plne rozvinutú mániu.

Mánia je oproti hypománii o niečo ťažší stav bipolárnej poruchy. Nálada je až extrémne a neprirodzene veselá a euforická, človek stráca všetky zábrany v oveľa väčšom rozsahu ako pri hypománii. Koná extrémne impulzívne a nerozvážne. Často si svoju epizódu neuvedomuje a nemusí si ani pamätať, čo všetko sa počas nej stalo. Opísala by som to ako stav, kedy vás niekto nabije nekonečnou energiou, ktorá vás doslova núti k akejkoľvek aktivite. Vaše sebavedomie je zrazu stokrát vyššie, neviete sa koncentrovať na jednu určitú vec a vaša myseľ je zahltená množstvom nezrozumiteľných a často nereálnych myšlienok. Tak ako depresívnu epizódu, aj mániu môžu sprevádzať psychotické príznaky (halucinácie či paranoja).

U každého pacienta s bipolárnou poruchou sa môže hypománia a mánia prejaviť rôznymi spôsobmi. V mojom prípade sa hypomanická epizóda prejavuje väčšou výrečnosťou, návalom nápadov a myšlienok, menšej potrebe si oddýchnuť. Často presúvam nábytok z miesta na miesto, alebo som až príliš otvorená a moje zábrany sa pomaly vytrácajú. Aj keď to neznie až tak zle a chorobne, moje hypománie veľakrát prejdú do úplnej mánie, ktorá už nie je taká zábavná. V manickej fáze strácam nad sebou úplnú kontrolu. Odmietam spať aj niekoľko dní za sebou, nejem alebo sa prejedám až príliš a jedlo do seba doslova hádžem, pretože nie som schopná sa zastaviť. Moje myšlienkové pochody sú zrýchlené natoľko, že nedokončím ani jednu súvislú vetu a hneď začínam rozprávať o úplne inej téme. Napríklad začnem pri mojich plánoch, že sa opäť vrátim k štúdiu, potom z ničoho nič hovorím, hoc aj s cudzím človekom, o svojej obľúbenej sexuálnej polohe a dostanem sa až k pseudofilozofovaniu. A to všetko v priebehu niekoľkých minút.

Ďalším príznakom mánie je u mňa neskutočná obsesia poriadku. Pokiaľ ma chytí v mánii takýto záchvat, neviem to kontrolovať. Toto silné nutkanie ma núti v sekunde odložiť všetko, čo akurát robím a ísť napríklad vyčistiť sprchový kút, alebo umývadlo aj napriek tomu, že je čisté, vydezinfikovať kľučky na dverách, či prezliecť obliečky, aj keď som ich vymieňala pred dvoma dňami. Mysleli by ste si, že tým pádom musím mať doma vzorový poriadok, no nie je to vždy tak. V tomto záchvate síce umyjem podlahu, ak to v tej chvíli musím urobiť, ale riad nechám v umývadle, lebo po krátkom záchvate upratovania príde ďalší, nekontrolovateľný nápad kúpiť si letenku do Portugalska a prejsť pešo do Španielska. A tak plánujem svoj odlet, balím si kufor, dokým nepríde niečo iné, čo ma v tom momente pohltí.  

Mánia nie je dar, nie je to šťastné obdobie, 

nie je to moje pravé ja, je to chorobný stav. 

Práve preto mánia nie je obdobie produktívnej činnosti. Nie som schopná sa sústrediť na jednu vec, moje myslenie je natoľko zrýchlené a neovládateľné, že niečo dokončiť v tomto stave je skoro nemožné. A psychicky aj fyzicky veľmi vyčerpávajúce. Je to ako byť v neustálom kolotoči hluku vašich vlastných myšlienok, ktoré nedávajú zmysel, nemajú začiatok ani koniec. O to ťažšie je, keď sa po mánii vrátite naspäť do reality alebo rovno skĺznete do depresívnej epizódy, ktorá býva po tej manickej často dosť ťažká. Najmä, keď vám v mánii chýba spánok. Vaše telo sa unaví, že túto epizódu dospávate ešte mesiac aj viac.

Spomínam si na svoje prvé zdravotné ťažkosti v súvislosti s nedostatkom spánku - výpadky pamäte, časté infekcie, problémy s dýchaním, tráviace ťažkosti, priberanie na váhe, bolesti hlavy, brucha, kĺbov, svalov. Najhoršie boli však problémy s pamäťou a to, že som bola chorá skoro každý mesiac. Ani jedno z toho nebolo príjemné, a keď mánia pominula, následky zostali ešte nejaký čas.

Jedným z častých prejavov mánie je aj odmietanie liekov. V celom tom manickom prežívaní, skreslenej reality a svojho vlastného sebavedomia sa stáva, že človek nemá potrebu nielen spať, ale aj prestať brať predpísané lieky, pretože má pocit, že ich nepotrebuje. Že je zdravý. To, ako veľmi tie lieky potrebuje si vôbec nemusí uvedomovať. Nie nadarmo sa moja psychiatrička vždy pýta, pokiaľ mám menšiu hypomanickú epizódu, či stále beriem lieky. Aj keď táto otázka ma neskutočne irituje a niekedy aj poriadne naštve, keď sa ma to ľudia pýtajú neustále, no viem a uvedomujem si, že brať ich pravidelne má svoje opodstatnenie a veľký zmysel. Tie lieky totiž fungujú hlavne z toho dlhodobého hľadiska a pomáhajú mi predchádzať novým epizódam. Nie sú to zázračné pilulky, ktoré keď užijete raz, tak sa váš stav zlepší už po prvej polhodine. Treba tomu dať čas.

Mánia nie je dar, nie je to šťastné obdobie, nie je to moje pravé ja, je to chorobný stav. Môžem byť kreatívna, zábavnejšia ako obvykle, menej utiahnutá do seba. Dokonca sa mi môže zdať, že som vyliečená, pretože som konečne našla radosť a zmysel života. Cítim sa slobodne a bez hraníc. Nič ma nemôže poraziť. Som hrdinkou vlastného príbehu, často verím v nadprirodzené vedenie a osud, ktorý ma zaviedol práve na toto miesto a spravil zo mňa výnimočnú bytosť, ktorú obyčajný (zdravý) človek nemôže pochopiť. No je to klam. Nie som to ja a nikdy som nebola. Po zobudení z každej manickej epizódy sa realita stávala neznesiteľnou a od svojho blúznenia som ju nevedela rozoznať. Vstávala som s pocitom, že mánia je mojou skutočnosťou, a realita je vymyslený scenár, ktorý mi niekto nadiktoval, aby som ho hrala. Derealizácia, depersonalizácia spojená s bludmi a paranojou nie je príjemný stav. Popravde je to desivé a ubližuje to mne aj môjmu okoliu. Nepriala by som to zažiť ani najhoršiemu nepriateľovi. Preto je pre mňa šťastné jedine obdobie remisie, kedy môžem s istotou povedať, kto v skutočnosti som.

V závere by som vás chcela povzbudiť, že ak máte niekoho blízkeho, o kom viete, že momentálne prežíva manickú epizódu, nebojte sa vyhľadať mu lekársku pomoc. Hlavne ak nekontrolovateľne míňa financie a zadlžuje sa, alebo si myslí, že vie lietať, má bludy, halucinácie a stráca pojem o tom, čo je reálne. Aj napriek tomu, že mu to môže byť nepríjemné, pomoc potrebuje. Niekedy stačí zvýšiť dávku liekov, inokedy je nutná hospitalizácia. A to je úplne v poriadku. Nie je dôvod sa za to hanbiť. Každá choroba si vyžaduje svoju liečbu, či už máte zlomenú nohu alebo trpíte duševnou poruchou. Pomoc je potrebná v oboch prípadoch.